Kontakt

1.mája 82/17, 901 01 Malacky

vstupte@gmail.com

+421 915 575 153
O PROBLEMATIKE

Človek s mentálnym postihnutím

Sociálne služby

Zákon o neziskových organizáciách

Zákon o sociálnych službách

Pojem mentálnej retardácie

Mentálna retardácia je stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti. Takto definuje  mentálnu retardáciu Medzinárodná klasifikácia chorôb, 10. revízie (MKCH 10), platná od roku 1992 až po súčasnosť. 

Typológia a klasifikácia mentálnej retardácie

Podľa MKCH 10 sa mentálna retardácia klasifikuje takto:

F70    Ľahká mentálna retardácia    -   IQ 50 - 69
F71    Stredná mentálna retardácia    -   IQ 35 - 49
F72    Ťažká mentálna retardácia    -   IQ 20 – 34
F73    Hlboká mentálna retardácia     -   IQ pod 20
F78    Iná mentálna retardácia
F79    Nešpecifikovaná mentálna retardácia

Druhy mentálneho postihnutia (klasifikujú sa s ohľadom na etiológiu a dobu vzniku):

  • Oligofrénia
  • Demencia
  • Sociálne podmienené mentálne postihnutie

Typy mentálneho postihnutia:

  • Eretický typ
  • Apatický typ
  •      Nevyhranený typ                                      

Psychosociálne osobitosti ľahkej mentálnej retardácie

Ľahká mentálna retardácia znamená relatívne najmenšiu mieru poškodenia, obmedzenia komplexného vývinu. Toto obmedzenie vývinu nemusí byť nápadné, pri porovnaní s intaktnými rovesníkmi je však zjavné. U ľahko mentálne postihnutých sa najvýraznejšie odchýlky od normy pozorujú v oblasti kognície, komunikácie, správania a autoregulácie.  
Vančová (2005, s.156) hovorí o osobitostiach ľahko mentálne postihnutých: „Majú problémy s učením, myslením, vnímaním, pozornosťou, pamäťou, abstrakciou, dedukciou, úsudkom, logickým myslením". Reč ľahko mentálne postihnutých je v porovnaní s intaktnými chudobnejšia, je narušená po stránke obsahovej i formálnej. Častý je dysgramatizmus,  pasívny slovník je bohatší ako aktívny. Sú ľahko ovplyvniteľní, manipulovateľní, nekritickí voči sebe i ostatným, sú málo zvedaví, vynaliezaví a tvoriví. V správaní sú impulzívni alebo naopak príliš pasívni. V motorickej, senzorickej a sebaobslužnej stránke nie sú prítomné závažnejšie problémy a poruchy, prejavujú sa skôr ako mierne vývinové zaostávania, ktoré je možné stimuláciou a edukáciou podnecovať a rozvíjať. Majú konkrétno-názorné myslenie, nedostatky v myšlienkových operáciách, najmä v analýze a syntéze, abstrakcii, porovnávaní, sú jedny z hlavných špecifík procesu myslenia mentálne postihnutých.

Okrem týchto sa popisujú i ďalšie osobitosti:

  • porucha organizácie myšlienkovej činnosti
  • tendencia k stereotypnému mysleniu
  • nedôslednosť myslenia
  • nekritičnosť myslenia
  • pomalšie utváranie pojmov

Ich sociálna prognóza je veľmi priaznivá. Väčšina sa zaraďuje do pracovného procesu ako kvalifikovaní, alebo nekvalifikovaní pracovníci, dosiahnu úroveň sociálnej adaptácie a integrácie.
Pri vhodnej edukácii, školskej i rodinnej výchove,  adekvátnom vedení, akceptácii zo strany komunity a vytvorení vhodných podmienok majú ľudia s ľahkým mentálnym postihnutím predpoklady plne sa zaradiť do spoločnosti.

Psychosociálne osobitosti strednej mentálnej retardácie

Osoby so stredným stupňom mentálnej retardácie opisujú autori špeciálnopedagogickej literatúry ako osoby s výrazne zníženými schopnosťami chápania, komunikácie a úkonov sebaobsluhy.
Badateľné je aj zaostávanie v motorike, niekedy, najmä ak sú pridružené i somatické poruchy, v pohybe a koordinácii. Myslenie je primitívne, pozornosť a koncentrácia sú narušené, pamäť slabá. Vývin reči je oneskorený a väčšinou obmedzený na konkrétne, jednoslovné vyjadrovanie. Citovo sú viac menej vyrovnaní, dokážu rozpoznať a pomenovať svoje pocity, zvládnu osvojiť si spoločenské, pracovné návyky i prvky čítania, písania, počtov.
Sú schopní pracovať, rozvíjať svoje danosti, no v závislosti od individuálnych potrieb potrebujú väčšiu, či menšiu mieru pomoci a asistencie. S primeranou pomocou môžu dosahovať výborné výsledky v oblasti vlastného rozvoja osobnosti, v pracovnej, sebaobslužnej, komunikačnej sfére a v mnohých ďalších oblastiach.
Pri aktívnej pomoci a podpore sa dokážu zaradiť do spoločnosti, byť užitočným a nápomocným takmer vo všetkých sférach spoločenského života.  

Psychosociálne osobitosti ťažkej mentálnej retardácie

Pri ťažkej mentálnej retardácii prichádza k výraznému oneskoreniu ako psychického, tak fyzického (oblasť motoriky – oneskorené sedenie, státie, chôdza, slabý svalový tonus) vývinu. Myslenie, pamäť, predstavy, asociačné schopnosti sú výrazne narušené. Tiež aj ostatné oblasti (komunikácia, senzorika, sebaobsluha, sociálna adaptácia).
Väčšina z nich má pridružené rôzne iné postihnutia a poruchy. Pri vhodnej podpore, edukácii, rehabilitácii je možné pozitívne podnecovať ich vývinové kapacity a zabezpečiť zlepšenie ich života.
Človek s ťažkým mentálnym postihnutím sa dokáže naučiť mnoho vecí. Napríklad pracovným návykom, sebaobslužným činnostiam, vytvára vzťahy s okolím, komunikuje. Komunikácia a ostatné prejavy, či činnosti sú výrazne obmedzené a pre intaktných ľudí často ťažko pochopiteľné. No za pomoci asistenta môže byť  plnohodnotnou súčasťou komunity alebo spoločnosti a podieľať sa na spoločenských procesoch a aktivitách.

Psychosociálne osobitosti hlbokej mentálnej retardácie

Ide o hlboké zaostávanie vo všetkých vývinových etapách a oblastiach s výrazným defektom motoriky. Často sú prítomné stereotypné formy správania a pohybu. Reč je výrazne narušená, pozornosť slabo udržateľná, myslenie  obmedzené. Úplne chýba abstrakcia, dedukcia a úsudok.
Hlboká mentálna retardácia býva často sprevádzaná i pohybovým defektom. Poznávacie schopnosti rozvíjajú iba výnimočne. Vačšinou vedia rozpoznať známe a neznáme veci a reagujú na ne pozitívne alebo negatívne.
Potrebujú asistenčnú pomoc takmer pri všetkých úkonoch a činnostiach. Trpezlivým podnecovaním a stimuláciou  dokáže asistent rozvíjať ich schopnosti a zvyšovať ich kvalitu života vo všetkých smeroch.

Dospelý človek s mentálnym postihnutím

„Dospelosť je obdobie vrcholu zrenia určitej funkcie alebo súboru funkcií. Obvykle sa delí na dospelosť biologickú, emocionálnu, sociálnu, kognitívnu. Dôležitým pojmom dospelosti je právny pojem dospelosti, ktorý je daný zákonnou formou. Dospelosť je stav, kedy človek dosiahol určitej veľkosti a sily, ktorú potrebuje na vykonávanie určitých činností, aby sa mohol prispôsobiť životu. Podľa právnych noriem je dospelý človek ten, kto skončil školskú prípravu a vstúpil na trh práce.“ (http://sk.wikipedia.org/wiki/Dospelost). 

Jakabčic (2002, s. 59 ) popisuje, že dospelosť sa vyznačuje nasledujúcimi znakmi:

- realistické plány do budúcnosti, ktoré zodpovedajú jeho schopnostiam, záujmom a sklonom
- cieľavedomé rozširovanie orientácie v prostredí, v ktorom žije a pracuje
- vykonávanie produktívnej práce
- schopnosť pracovať bez konfliktov, výkyvov
- schopnosť prijímať rady  a podnety
- schopnosť vyspelo konať a vystupovať voči autoritám
- schopnosť samostatne hospodáriť
- schopnosť samostatne bývať
- schopnosť tráviť svoj voľný čas sám i s priateľmi
- schopnosť bez problémov a ostychu stýkať sa a komunikovať s opačným pohlavím
- vytvárať dlhodobé vzťahy
- pripravenosť založiť si vlastnú rodinu, starať sa o jej blaho
- starať sa aj o spokojnosť priateľov i spoločnosti

Dospelosť sprevádzajú  zrelosti, ktoré môžeme popísať takto :

- sociálna (človek je ekonomicky nezávislý)
- citová  (človek nie je závislý od rodičov)
- biologická (fyzická zrelosť, schopnosť založiť si rodinu)
- mentálna (schopnosť prevziať zodpovednosť)

- psychologická (stabilita prejavov, foriem správania, myslenia)
- sociologická (prijímanie sociálnej role, uspokojenie svojich individuálnych potrieb)

- právna (získanie práv a povinností)

Paradoxne v praxi sa nám ukazuje, že práve najväčšie problémy v dospelosti ľudí s mentálnym postihnutím, sú  aj ich najväčšími túžbami. Tak, ako každý dospelý jedinec, aj človek s postihnutím túži po samostatnosti, nezávislosti, túži po vhodnom a dôstojnom bývaní, zmysluplnom živote, dobrej práci, ktorá ho napĺňa a baví, atď. Túžby viac, či menej ovplyvňujú jednotlivé riziká, akými sú napríklad: zdravotné komplikácie, somatické možnosti, apatia, slabá motivácia, nedostatočné sebaobhajovanie a iné.
Jedinci s postihnutím sú často aj v dospelosti odkázaní na pomoc a starostlivosť iných. Vo väčšine prípadov si vyžadujú aspoň čiastočnú, niekoľkohodinovú asistenciu. Jej miera je priamo úmerná schopnostiam dospelého jedinca a závažnosti zdravotného postihnutia. Čím viac dokáže byť človek s postihnutím samostatnejší, tým je miera potreby asistencie menšia.
 

Dospelý človek s mentálnym postihnutím potrebuje asistenciu najmä v oblasti:

  • sebaobsluhy
  • rozvoji schopností, činností a návykov
  • sociálnej interakcie a integrácie

Dôležitým aspektom v živote každého dospelého človeka, o to viac dospelého človeka s mentálnych postihnutím, je jeho práca. Zaradenie do pracovného procesu upevňuje sociálny status jedinca, dáva príležitosť, slobodu a dokazuje, že človek patrí do spoločnosti a je jej potrebnou súčasťou.
Človek s mentálnym postihnutím sa musí na pracovný proces dobre pripraviť. Táto príprava začína v rámci edukačnej činnosti na špeciálnej základnej škole. Dobre zvolená a pripravená profesionálna príprava je základným predpokladom pre pracovnú integráciu človeka s postihnutím do spoločnosti. (Vašek, 2006).  
Každý jedinec má však inú mieru začlenenia, iné potreby, nároky, iné možnosti. Avšak platí, že uplatnenie človeka s postihnutím na trhu práce je podmienené dobrým zvládnutím všetkých etáp profesionálneho vývinu, prípravy.
„Profesionálnu orientáciu postihnutých žiakov možno charakterizovať ako cieľavedomý, multifaktoriálne podmienený výchovný proces, ktorý sa uskutočňuje na základe rozpoznania individuálne podmienených dispozícií (včítane záujmov) žiaka, pri ktorom sa tieto zosúlaďujú s požiadavkami kladenými na profesionálnu prípravu. Tento proces vrcholí voľbou povolania.“ (Vašek, 2006, s.61)
Ak sa nepodarí človeku s postihnutím zamestnať sa na voľnom trhu práce, jeho ďalšími možnosťami sú chránené pracovné miesta a chránené dielne. Tu, za upravených podmienok a pripraveného prostredia pre jeho špecifické potreby, môže využiť svoje pracovné zručnosti pre potreby zamestnávateľa a za riadnu mzdu sa stať súčasťou pracovného  systému.
V rámci zariadení sociálnych služieb dospelý jedinec s mentálnym postihnutím prostredníctvom pracovných činností a aktivít rehabilituje, rozvíja svoju osobnosť po všetkých stránkach, formuje zručnosti a návyky. Pracovná rehabilitácia v týchto zariadeniach  ho na základe individuálnych plánov rozvoja posúva vpred a v ideálnom prípade má za cieľ pripraviť ho na trh práce, kde by naučené skúsenosti zúročil a stal sa tak v pracovnej oblasti samostatným.
 

Spracovala: PaedDr. Martina Ambrušová

Použitá literatúra

MKCH - 10 Medzinárodná klasifikácia chorôb a príbuzných zdravotných problémov 10 revízia. Bratislava: Obzor, 1993. ISBN 80-215-0249-5.

Jakabčic, I., Požár, L. 1996. Všeobecná patopsychológia. Patopsychológia mentálne postihnutých. 2 vyd. Bratislava: IRIS, 1996. ISBN 80-88-778-11-5.

Vančová, A. 2005. Základy pedagogiky mentálne postihnutých. 1. vyd. Bratislava: Sapientia, 2005. ISBN 80-968797-6-6.

Vašek, Š. 2006. Základy špeciálnej pedagogiky. 2 vyd. Bratislava: Sapientia, 2006. ISBN 80-89229-02-6.

Požár, L. 2007. Základy psychológie ľudí s postihnutím. 1.vyd. Trnava: Typi Universitatis Tyrnaviensis, 2007. ISBN 978-80-8082-147-0.

V najvšeobecnejšom poňatí možno služby chápať ako nástroj sociálnej politiky a praktického presadzovania záujmov spoločnosti vo vzťahu  k ľuďom odkázaným na pomoc.

Sociálne služby sú primárne zamerané na uspokojovanie sociálnych potrieb ľudí v núdzi a ľudí ohrozených núdzou (rizikom).  Napriek ich jasnej zameranosti nachádzame v odbornej literatúre rozličné vymedzenia sociálnych služieb, od vymedzení  najširších (napr. Svetová banka) po vymedzenia pomerne úzke a špecifikované. Svetová banka vymedzuje sociálne služby ako: „Služby všeobecne poskytované vládou za účelom zlepšenia životného štandardu ľudí; príkladom sú verejné nemocnice a kliniky, kvalitné komunikácie, zásobovanie čistou vodou, zabezpečenie zberu odpadu, elektrina a telekomunikácie“ (www.youthink.worldbank.org/glossary).

Pomerne špecificky môžeme vidieť definovanie sociálnych služieb v súčasne platnej legislatíve. V Slovenskej republike sa otázkou  sociálnych služieb zaoberá platný zákon o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom  podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov č. 448/2008 Z.z.. Sociálnu službu chápe ako odbornú činnosť, obslužnú činnosť alebo ďalšiu činnosť alebo ako súbor týchto činností, ktoré sú zamerané na:

  • prevenciu vzniku nepriaznivej sociálnej situácie, riešenie nepriaznivej sociálnej situácie   alebo zmiernenie nepriaznivej sociálnej situácie fyzickej osoby, rodiny alebo komunity
  • zachovanie, obnovu alebo rozvoj schopnosti fyzickej osoby viesť samostatný život a na podporu jej začlenenia do spoločnosti
  • zabezpečenie nevyhnutných podmienok na uspokojovanie základných životných potrieb fyzickej osoby
  • riešenie krízovej sociálnej situácie fyzickej osoby a rodiny,  prevenciu sociálneho vylúčenia fyzickej osoby a rodiny

V slovníku pojmov materiálu Štandardov kvality (2006) je sociálna služba definovaná ako: „Činnosť, ktorá je poskytovaná ľuďom v nepriaznivej sociálnej situácii, podpora pri sociálnom začleňovaní a ochrane pred sociálnym  vylúčením s cieľom umožniť im zapojenie do bežného života spoločnosti a využívať obvyklým spôsobom iných systémov (napr. bývanie, školstvo, zdravotníctvo, služby zamestnanosti atď.). Sociálna služba je verejná služba.“

Po zodpovedaní otázky „Čo sú to sociálne služby? , sa nám vynára otázka „Aké by mali sociálne služby byť?“. Sociálne služby sú určené v prvom rade občanovi, klientovi, prijímateľovi. Teda aj odpoveď na otázku kvality služieb by mala byť braná so zreteľom na samotného prijímateľa.

Sociálne služby by mali byť najmä:

  1. Kvalitné, t.j. sú v súlade so štandardami kvality sociálnych služieb.
  • akceptujú skutočnosť, že všetci občania sa rodia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach a pristupujú k nim s rešpektom bez ohľadu na sociálny problém alebo situáciu v ktorej sa nachádzajú
  • v interakcii s prijímateľmi služieb realizujú adekvátnu individuálnu, skupinovú alebo komunitnú sociálnu službu
  • podporujú znižovanie sociálnej odkázanosti prijímateľa
  • podporujú pracovnú integráciu a inklúziu prijímateľa
  1. Dostupné
  • z hľadiska ceny
  • z hľadiska vzdialenosti sociálnej služby od miesta bydliska alebo pobytu prijímateľa
  • z hľadiska dostatočne rozvinutej siete požadovaných služieb

(Hrablayová et.al., 2005)

V systéme sociálnych služieb v Slovenskej republike boli stanovené tzv. „štandardy kvality“ , ktoré sú pre poskytovateľov sociálnych služieb návodom, ako poskytovať kvalitné sociálne služby.  Sú súborom kritérií, prostredníctvom ktorých je definovaná nevyhnutná úroveň kvality poskytovania  sociálnych služieb v oblasti personálnej, procedurálnej a prevádzkovej.

Príklady kritérií kvality práce pre pracovníkov v sociálnych službách,  ktoré sa dajú odvodiť pre každodennú prax:

  1. Umožňovať skúsenosti
  • umožňovať prijímateľom sociálnych služieb získavať dostatok vlastných skúseností, zážitkov
  • nechať klientom možnosť výberu, samostatného a slobodného rozhodovania
  1. Vcítiť sa do prežívania
  • brať ohľad na pocity klienta, snažiť sa im porozumieť a stavať sa k nim pozitívne
  1. Podporovať osobitosť
  • rešpektovať individualitu, názory a jedinečnosť klienta
  1. Poskytovať prehľadné možnosti voľby
  • zrozumiteľnou formou poskytovať dostatok užitočných informácií, ktoré klient môže využiť
  • poskytnúť informácie o všetkých stránkach konkrétneho problému, či objektu
  1. Poskytovať oporné body pre samostatné jednanie
  • ponúkať dostatok (ani nie málo, ani veľa) pomocných, asistenčných interakcií, vďaka ktorým môže klient viesť samostatný život, alebo učiť sa, rozvíjať svoje schopnosti
  1. Rozpoznať vlastný podiel
  • reflektovať vlastné jednanie, jednať v súlade so svedomím
  1. Načúvať človeku
  • empatické prijímanie klienta
  • odsúvanie vlastných predstáv a približovanie sa k svetu klienta

(Pörtner, 2009)

Najvýznamnejším ukazovateľom pri hodnotení služieb je ale to, ako sa poskytované služby premietnu do života ľudí, ktorí ich využívajú. Užívateľ služby spolu s pracovníkom zariadenia definujú cieľ,  ku ktorému má poskytovanie služby smerovať. V štandardoch sa tento cieľ nazýva „osobný cieľ“ a môže ním byť napr. možnosť chodiť do práce alebo do školy, zostať vo vlastnom domácom prostredí, vychovávať vlastné deti, mať kde prespať a nájsť si vlastné bývanie a pod. Spokojnosť užívateľov s naplňovaním ich „osobného cieľa“ za pomoci služby je posudzovaná na základe dvoch základných prvkov – spokojnosti s výsledkom služby a spokojnosti s procesom jeho poskytovania. Kritéria uvedené v štandardoch sa preto zameriavajú ako na výsledok (naplnenia cieľov služieb, potrieb užívateľov a pod.), tak na proces (plánovanie priebehu služieb, jednanie so záujemcom o službu, spôsob vybavenia sťažnosti, dodržiavanie práv a pod.).      (RPSP, 2006)

Môžeme povedať, že ak sú sociálne služby zamerané predovšetkým na prijímateľa, naklonené k jeho potrebám a žiadostiam,  a  prijímateľ je v procese poskytovania sociálnych služieb rovnocenným partnerom poskytovateľovi, tak sú takéto služby  dobre nasmerované a približujú sa k normám, ktoré determinujú štandardy kvality.

V štandardoch kvality sa nemôžeme pomýliť, ak si predstavíme seba samého na mieste klienta, človeka s mentálnym postihnutím. Čo by sme si priali my? Aké podmienky by museli byť splnené, aby sme boli spokojní? Ako by mala vyzerať sociálna služba, ktorú chceme  využiť? Ak pri starostlivosti o ľudí s postihnutím  budú poskytovatelia služieb myslieť takýmto spôsobom a na mieste klienta si budú predstavovať seba samého, alebo člena svojej rodiny, bude kvalita nimi poskytovaných služieb určite rásť.

 

Deinštitucionalizácia sociálnych služieb

 

Proces deinštitucionalizácie sociálnych služieb je označovaný aj ako proces transformácie sociálnych služieb. Tato transformácia je prirodzeným  krokom stále vyvíjajúcej sa doby, kedy v centre záujmu spoločnosti stojí človek.

„Hnacou silou transformácie, resp. deinštitucionalizácie sociálnych služieb je rešpektovanie základnej ľudskej potreby človeka. Žiť a existovať v každodenných, prirodzených, rodinných, rovesníckych a komunitných sociálnych vzťahoch. Transformácia, resp. deinštitucionalizácia systému sociálnych služieb je radikálna, dlhotrvajúca zmena inštitucionalizovaného systému, ktorá umožní občanovi so špeciálnymi potrebami žiť čo najviac v prirodzenej sociálnej sieti vzťahov, ktorými sa zaoberá komunitná práca.“  (Krupa et al., 2007)

Podstatnými znakmi transformácie sú:

  1. Transformácia je zmena obsahu v poskytovaní sociálnych služieb, v ktorej sa viditeľným spôsobom  menia postoje a spôsob práce s občanmi, ktorí sa nachádzajú v nepriaznivej sociálnej situácii.  Podstatou je zmena kvality poskytovaných služieb , ktorá pozitívne ovplyvňuje i kvalitu života ľudí s postihnutím.
  2. Transformácia je zmena formy poskytovaných sociálnych služieb, v ktorej sa zmenou právnych, ekonomických, organizačných a personálnych podmienok mení tradičný spôsob prevádzkovania a riešenia nepriaznivých sociálnych situácií. Zmena formy poskytovaných služieb je podriadená potrebám občanov s postihnutím, zmene ich sociálneho postavenia a sociálnej role, kde sa za najdôležitejšie pokladajú  záujmy a potreby ľudí s postihnutím.  (Krupa et al., 2003, s.27)

Transformácia so sebou prináša veľa pozitívnych, no i negatívnych ohlasov. Oba názory sú pochopiteľné a prirodzené.

Podľa Nahálku medzi najvýznamnejšie riziká transformácie patria:

  1. vysoký priemerný vek zamestnancov
  2. ich dlhoročné pôsobenie v zariadení  na svojej pracovnej pozícii s nulovými alebo minimálnymi zmenami v spôsobe a výkone svojej práce
  3. názory na potrebu zmeny, či reformy v organizácii sú vo väčšine prípadov menšinové, väčšina je spokojná so súčasným stavom inštitucionálneho systému
  4. idea transformácie je vnímaná ako cudzorodý prvok a záujem vyššej moci uskutočňovaný z vonku
  5. slabá informovanosť zamestnancov o procese a cieľoch transformácie
  6. ochranársky a paternalistický prístup, existencia sociálnych bariér a imperatívny prístup pracovníka ku klientovi                                                                       (Nahálka et al., 2007, s. 156)

Ako autor ďalej uvádza, transformácia sa stretáva i s pozitívnymi postojmi zamestnancov a poskytovateľov sociálnych služieb. Je ich čím ďalej, tým viac, a preto možno transformáciu na nich stavať.

„Je to najmä:

  1. prevaha pozitívnych pracovných a medziľudských vzťahov v kolektívoch ako aj k manažmentom organizácií
  2. pozitívne vnútorné nastavenie zamestnancov z hľadiska stanovenia cieľov a zmyslu ich práce
  3. pozitívne nálady a názory časti zamestnancov v očakávaní prínosov transformácie“

(Nahálka et al., 2007).

Transformácia má teda na zreteli prijímateľa sociálnej služby ako jedinečnú ľudskú bytosť so svojimi názormi, požiadavkami, potrebami. Každý prijímateľ si vyžaduje iný prístup, iné vnímanie, potrebuje iné služby a mieru podpory. Jej hlavným cieľom je ponúknuť klientovi konkrétneho zariadenia namiesto ústavnej starostlivosti iný druh sociálnej služby v prirodzenom prostredí, rozvoj ambulantných foriem sociálnych zariadení a pobytových sociálnych zariadení s týždenným pobytom a zvýšenie kvality a humanizácie sociálnych služieb.

Proces transformácie ešte nie je ani zďaleka ukončený. Je to dlhodobé a náročné snaženie. No môže priniesť zásadnú zmenu a zlepšenie kvality života ľudí s postihnutím tak, aby bol porovnateľný s ostatnou populáciou komunity v čo najväčšej možnej miere.

Spracovala: PaedDr. Martina Ambrušová

Použitá literatúra

www.youthink.worldbank.org/glossary

Hrablayová, E. et.al. 2005. Ananlýza sociálnych potrieb. 1 vyd. Bratislava: Socia, 2005. ISBN 80-967908-5-4.

Krupa, S. 2003. (a) Podmienky transformácie sociálnych služieb v Slovenskej republike. In CELNAROVÁ, V. et. al. 2003. Sociálne a podporné služby - cesty k integrácii osôb s mentálnym postihnutím. Bratislava: ZPMP v SR, 2003. ISBN 80-969077-1-9.

Krupa, S. 2003. (b) Transformácia domovov sociálnych služieb. In Integrácia, 2003, č. 3-4. ISBN 1336-2011.

Krupa, S. et. al. 2006. Rozvoj komunitných sociálnych služieb. Bratislava: Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, 2006. ISBN 80-969581-7-8.

Nahálka, P. 2007. Rozhodli sa transformovať. In KRUPA, S. et.al. 2007. Transformácia domovov sociálnych služieb s cieľom sociálnej a pracovnej integrácie jej obyvateľov. Bratislava: Rada pre poradenstvo v sociálnej práci, 2007. ISBN 978-80-970004-2-4.

Porter, M. 2009. Na osobu zaměžený přístup: v práci s lidmi s mentálním postižením a s klienty vyžadujícimi trvalou péči. Praha: Portál, 2009. ISBN 978-80-7367-582-0.

DOHOVOR o právach osôb so zdravotným postihnutím

PROTOKOL k Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím

Vznikom, registráciou, prevádzkou a inými náležitosťami, ktoré sa týkajú neziskových organizácií poskytujúcich všeobecne prospešné služby  sa zaoberá

Zákon 213/1997

Sociálnym službám sa venuje zákon č. 448/2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov
Sociálnym službám sa venuje zákon č. 448/2008 o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom
podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov

zákon 448/2008